Nezvyknem písať o ľuďoch. Príbehov o ľuďoch, ktoré som vo svojom živote zažil je omnoho viac,
ako tých napísaných so zvieratami. Sú to však väčšinou príbehy, ktoré sa do mojej pamäte zapísali tou najčiernejšou farbou akú si človek môže len predstaviť. Sú plné násilia, ľudskej zloby, intríg, podvodov, nenaplnených ambícii ich aktérov na úkor mňa a v žiadnom z nich nechýba podraz. Vďaka týmto skúsenostiam som sa stal tým, čím som. Zachraňujem zvieratá a nie ľudí. Sú však na svete ľudia, ktorých by som zachránil za každých okolností a neváhal pri tom položiť i svoj život. Sú to ľudia s veľkým Č. Priateľstvo k vám príde úplne z inej strany ako očakávate. Niekedy je to priam rozprávkový sled udalostí a vy sa nestačíte čudovať, ako sa to stalo. Tento príbeh bude o Achimovi z mesta Lippstadt z Nemecka.

Za obdobie mojej činnosti ma navštívilo niekoľko novinárov. Okrem iného sme viedli rozhovory, ktoré však neboli nikdy zverejnené, pretože neboli o zvieratách. Rozprával som aj o „slávnych“ a mediálne známych ľuďoch v mojom živote a vysvetľoval prečo nemám priateľa. Niektorí z nich sa zhodli v názore, že by to boli zaujímavé články, keby boli zverejnené. Musel by som však byť známy. Teda celebritou. Veď čo je zaujímavé na človeku, ktorého takmer nik nepozná i keď on pozná toľko osobností? Otázka znela, ako na to. Chcelo by to určitú kampaň. Možno by stačilo malé postrčenie v podobe nejakej reality šou a všetko by bolo vyriešené. Prečo nie, spievať a hrať na hudobné nástroje viem, odvahu mám, ženy o mne hovoria, že som stále atraktívny a nechýba mi sebavedomie, ktoré je tak potrebné pri duševnom a fyzickom odhaľovaní. Nie, po ničom takom netúžim. Ja už som raz skoro slávny bol a stačilo mi. Isto sa vám zdá, že som odbočil, ale po prečítaní nasledujúcich riadkov prídete na to, že to bolo nutné. Rozhodol som sa upriamiť vašu pozornosť na človeka, ktorý si slávu a vaše uznanie zaslúži, a to hneď teraz, bez reality šou. Je to Achim Schwarz.

Jeho meno bolo skloňované takmer v každom článku, ktorý som napísal za posledné obdobie. Neviem dostatočne vyjadriť vďaku za všetko, čo pre nás Achim urobil. I keď všade prehlasujem, že ja osobne pomoc nepotrebujem, od Achima som ju prijal s úplnou samozrejmosťou. Je niekoľko ľudí, ktorí pomáhajú našim zvieratkám ako len vedia. U niektorých sú možnosti veľmi obmedzené, no sú ochotní sa podeliť aj o to málo čo im zostane. Od nikoho by som však neprijal pomoc pre seba. Som toho názoru, že každý človek si musí vedieť pomôcť sám. Kto potrebuje pomoc sú zvieratá, ktoré si človek určitým spôsobom k sebe pripútal a napokon odhodil. Boháčov nikdy netrápili problémy zvierat. Ak to o sebe aj prehlasujú, tak klamú. Nič nerobia nezištne. Vždy je tam nejaký dôvod. Ak sú to filmové hviezdy, tak je to obava zo starnutia a následného zabudnutia. Ešte stále populárna osobnosť zbiera „body“, aby sa na ňu nezabudlo a dvíhalo jej to popularitu. Ich manažéri sa niekedy poriadne zapotia, aby ich prinútili pózovať so zvieraťom s úsmevom. Ten prejav hnusu je tam zjavný. A napokon bohaté obstarožné paničky na dôchodku to robia z nudy a poznám prípad, že aj kvôli peniazom. Achim však pomáha nám a hlavne mne, naozaj nezištne. Takmer každý mesiac vyráža autom na ďalekú cestu na Slovensko aby niečo priviezol buď mne, alebo zvieratám. Na moju ošúchanú vetu, že nič nepotrebujem ma dostane do omylu, pretože argumentuje tým, že musím byť v prvom rade spokojný ja, aby mohli byť spokojní všetci okolo mňa. Nemohol sa dívať na to, ako žijem v zatuchnutej izbičke, ktorá nám slúži ako kancelária, sklad liekov a k tomu ešte ako moja spálňa. Po rozvode som totiž zostal bezdomovec. Rozhodol sa všetko zmeniť a navrhol mi, aby som si adaptoval nevyužitú miestnosť v domčeku. Nech som sa díval na tú zapáchajúcu miestnosť zo všetkých strán akokoľvek, nevedel som si predstaviť nové bývanie. Napokon som sa rozhodol a začali stavebné úpravy. Nikdy som nič nestaval a nebyť šikovných ľudí okolo mňa, tak tu mám doteraz zbúranisko. Všetko však dobre dopadlo, Achim priviezol nábytok a ja mám opäť strechu nad hlavou. Po namáhavej práci sa nemusím ísť sprchovať k rodičom, pretože mám sprchu, nemusím sa ísť najesť do neďalekej krčmy, pretože mám vlastnú kuchyňu, práčku, mrazák, chladničku, televízor, rádio a čo ja viem ešte. V zime sa už nebudem triasť od zimy, pretože vďaka Achimovi mám nádherný krb. Žijem si proste v „skromnom luxuse“, na ktorý by som nemal, nebyť Achima.

Tento človek však neskončil. Akoby to nestačilo, rozhodol sa, že mi daruje auto. Tak veľkorysý dar som nečakal od nikoho. Dávno sú tie časy, keď som sa vozil v luxusných autách a menil ich ako ponožky. Od začiatku prevádzky útulku sa vozím výlučne na žigulákoch. Sú pre nás cenovo najdostupnejšie, zdolávajú každý terén a čo je najdôležitejšie nekolú oči chudobe. No keď mám pravdu povedať, neodvážim sa na nich ísť ani do krajského mesta. Našťastie sa vždy niekto nájde, kto mi auto požičia. Momentálne máme dva žiguláky. Ten staručký využívam na prevoz krmiva a ten novší od Tierhilfe Sueden na odchyt psov a bežnú prevádzku. Poriadne auto by sa nám preto zišlo. Keby Achimova ponuka, ktorej si nesmierne vážim prišla v inom období, ako je toto, tak by som snáď ani nezaváhal. Dnes sme však v situácii, kedy je každá koruna dobrá. Auto je pre mňa predsa len mŕtva vec, ktorá je síce potrebná, ale nie nevyhnutná. Achim vycítil moje rozpaky a spravil kompromis. Položil mi otázku: „Viliam chceš auto, alebo peniaze“? Uľavilo sa mi a prijal som pre zvieratá peniaze. Som presvedčený, že moje rozhodnutie bolo správne. I keď... Už som si stihol od jedného „ochrancu“ zvierat vypočuť výčitku, že som blázon. „Taká ponuka sa predsa nerodí každý deň, mohol si mať krásne auto“. Len som sa pousmial a povedal, že autá mám dve. Čo nemám sú peniaze na zimu pre zvieratá.

Achim nám poskytol pomoc v hodine dvanástej. Pri každej jednej príležitosti spomínam Boha a vždy viem prečo. Dostávam veľa milých listov, kde mi moji čitatelia okrem iného vyčítajú moju vieru. Vraj keby Boh existoval, nebolo by vo svete toľko utrpenia. Je málo tých, ktorí v neho veria. Keby však skúsili to čo ja a odovzdali sa mu do rúk, pochopili by, že existuje. Nikomu vieru v Boha nevnucujem, ale za seba môžem prehlásiť, že moja viera ma vedie k cieľu. Achim tu nie je náhodou. Nebyť zachránenej Ary, ktorej sa Achim ujal, tak by sotva vedel, že v Dubnici je útulok, ktorý potrebuje pomoc a človek, ktorý nech sa snaží akokoľvek, píše príbehy, informuje, fotografuje, vyzýva, je na pokraji záujmu takmer všetkých okolo neho. Aru si mohol adoptovať hocikto, ale ona dlho čakala na Achima. Bola u nás od veku roztomilého šteniatka až do veku takmer dvoch rokov. Užila si toho života za mrežami viac než dosť. Jej trápenie skončilo až keď prišiel Achim so svojou ženou. Hneď si ju zamilovali a ja viem prečo. Určite to bol Boží plán a je mi jedno čo si budete o mne myslieť. Ja v Boha verím! Achim ma vždy o nej informuje a z očí mu svieti nevýslovná neha. Sú veľmi šťastní, že ju majú doma. Na svete je milióny psov, Ara a Achim sa proste našli...

V mesiaci september som tvrdo uvažoval o zmene spôsobu života. Niektorí z vás aj vycítili, že sa pomaly vzdávam a začínam robiť kroky na ukončenie prevádzky. Už som unavený a potrebujem oddych. Nie ten fyzický oddych, ale psychický. Môj asketický spôsob života nemôže trvať do nekonečna. Mám ponuky pre prácu so zvieratami aj v zahraničí. Všimli si ma ľudia, ktorí by radi využili moje schopnosti na realizáciu omnoho väčších projektov, ako je dubnický útulok. Zvažujem každú ponuku a chcem skúsiť opäť život medzi ľuďmi. Problém je len v tom, že to tu nemám komu odovzdať. Kto by chcel útulok, ktorý denne zápasí o holé prežitie? Na Slovensku ešte nedozrel čas na ušľachtilé ciele a bez peňazí sa toho veľa urobiť nedá. Výzvy v knihe hostí od ľudí, ktorí si všimli, že už mám toho plné zuby, mi dávajú za pravdu. Dnes môžem povedať, že boli zbytočné. Takmer nikto z vás nepochopil dôvod, ktorý ma viedol k tomu, aby som písal. Nebolo to kvôli tomu, aby som vás presvedčil o tom, že to viem. Mal som snahu čo najvernejšie priblížiť situáciu z pohľadu, ktorý vy nemôžete zažiť z teplúčka a pohodlia vašich domovov. Odtiaľ nemôžete počuť volanie o pomoc tých nemých, ktorí si nevedia pomôcť sami. Chcel som vás presvedčiť, že pomoc je nutná. Zostal som však nepochopený a teraz môžem s určitosťou povedať, že aj sklamaný z toľkej zbytočnosti. Našťastie mi písanie nerobí žiadne ťažkosti a svojou tvorbou som získal na svoju stranu niekoľko fantastických ľudí. Neviem posúdiť či ich je veľa alebo málo, no s určitosťou viem, že sú to kvalitné vzťahy. Žiadna pretvárka, závisť, ani podrazy. S odchodom do samoty sa mi prinavrátila nádej, že nezostanem nikdy sám. Bol som unavený z tých akože priateľstiev, ktoré sa rodili len z vypočítavosti. Nikdy som o ne nemal núdzu, pretože som človek, ktorý sa dokáže rozdať. Všetky však trvali len do chvíle, kým som sa sám do núdze nedostal. Vtedy si všetci povedali: „Veď on je silný, určite to zvládne sám.“ Vďaka tejto stránke a zvieratám som spoznal naozajstné priateľstvo a niekoľko ľudí, na ktorých platí to dávno ošúchané, že až v núdzi spoznáš priateľa. Čo ma taktiež teší, že som bol príkladom pre ostatné útulky a v konečnom dôsledku je tých webových stránok na Slovensku omnoho viac, ako keď som začínal. Vytráca sa z nich neosobnosť a suché informácie. Taktiež sa vás snažia osloviť a priblížiť vám nerovný boj zvierat s ľudskou zlobou, bezohľadnosťou a ľahostajnosťou. Takmer na každej novej webovej stránke sú príbehy, ktoré vás možno v budúcnosti aj oslovia. Snáď niekedy pochopíte. Achim odo mňa neprečítal ani riadok a pochopil. Pochopil naliehavosť riešiť problém nechcených zvierat na Slovensku. Na Slovensku neexistuje úradník, ktorého by pálil tento problém. O tom som sa presvedčil na vlastnej koži. Je tu však Achim, ktorý prišiel až z druhej strany Európy, aby pomohol. Pomohol nie len zvieratám, ale i mne. Som presvedčený, že si zaslúži vašu úctu.

Achim sa učí po slovensky, pretože sa chce so mnou dohovoriť. Moja nemčina je o ničom. Potreboval by som viac komunikovať po nemecky. Mojou hlavnou rečou, ktorú ovláda veľmi málo ľudí, je reč zvierat. Predstavte si, že táto reč stačí na vzájomne porozumenie. Ono v priateľstve tých slov netreba veľa. Slovo zabíja priateľstvo. Možno práve preto je pes najlepší priateľ človeka. Psi nerozprávajú, ale konajú a milujú...

diskusia k príbehu