Dlho som zvažoval ako a prečo chcem napísať niečo o týchto plemenách psov. V poviedke o Zikovi som sa zmienil, že som veľkú chuť do práce s cudzími, bojovými psami nemal.

Nie, že by som mal z nich strach, alebo nedajbože averziu. No pociťoval som určitú zodpovednosť voči nim a bol som si vedomý možného zneužitia týchto zvierat človekom na iné účely.

Za obdobie mojej činnosti mi prešlo rukami niekoľko desiatok psov rôznych bojových plemien. Priznám sa, že som ani nepátral po tom, kto im dal taký hanlivý prívlastok - bojové.

Bolo to pravdepodobne tým, že sa v minulosti používali v prvých líniách vo vojnách a neskôr pre sadistické zábavy. Ľudí vždy fascinoval pohľad na násilie a krvavý súboj medzi zvieratami. Nájdu sa i takí, ktorí vyhľadávajú súboje aj medzi ľuďmi, bez stanovených pevných pravidiel. Stačí si pustiť TV s hociktorým programom zo zámoria. Násilie je na väčšine voliteľných programoch. V osemnástom storočí už bola snaha o zákaz týchto súbojov, ale do dnešného dňa sa ich nepodarilo, i napriek zákonom úplne zlikvidovať. Človek je už raz taký. Čo je zakázané, je najviac žiadané. Po spadnutí železnej opony sa i na Slovensku rozmohol tento "šport". Nechcem moralizovať, alebo odsudzovať túto činnosť. Z mojich riadkov je jasné, aký názor zastávam a napokon sú u nás na to zriadené úplne iné inštitúcie. Ja sa chcem len pristaviť pri týchto psoch a napísať niečo na ich obhajobu.

V médiách sa v posledných rokoch množia správy o tom, kde a kedy napadol pes človeka. Niektoré prípady sa naozaj skončili tragicky. Keď sa však na to pozerám z ktorejkoľvek strany pohľadu, vždy za to môže človek. Buď je to nezodpovedný chovateľ, alebo nezodpovedná samotná obeť útoku.

Nedá mi, aby som vám neopísal príbeh, ktorý sa odohral nedávno neďaleko nášho zariadenia. Niekoľko desiatok metrov od nás je autoservis, ktorý je v neprítomnosti majiteľa strážený rottwajlermi. Bolo to v nedeľu popoludní a objekt celých kasární bol v hlbokom kľude. Jediní, kto musia pracovať sme my, pretože naše zvieratká nie sú bicykle a potrebujú každodennú starostlivosť. Keď mám pravdu povedať, tak nedeľa je najkľudnejší deň v útulku. Pri svojej činnosti okolo koní som začul neidentifikovateľné škreky. Priznám sa, že som netušil, kto ich môže vydávať. Nazrel som cez náš betónový plot a videl, ako sa medzi autami mihol chlapec vo veku môjho staršieho syna. Ten pohyb bol neopísateľný. Keby to bolo v telocvični, tak si myslím, že ten chlapec nacvičuje gymnastickú zostavu. V momente mi prebehlo hlavou, že je zle. Rozbehol som sa k spomínanému objektu bez toho, aby som uvažoval o svojej bezpečnosti. Tak rýchlo som neutekal ani keď som mal zdravú nohu. Rozhodovali sekundy. Či to bol osud, alebo náhoda, v ten deň majiteľ autoservisu nechal voľne behať len jedného psa. Pribehol som k nim a očami zatlačil rozvášneného psa do koterca. Chlapca sa mi podarilo dostať cez plot a až vtedy som si uvedomil, čo všetko sa mohlo stať. Možno by som to ani ja nerozchodil, keby tí psi boli dvaja. Určite by sa navzájom podporovali a boli odvážnejší. Keď sú za plotom ide z nich hrôza. Jediné šťastie pre toho chlapca bolo, že ten pes sa s ním iba hral. Pohadzoval si ho ako pneumatiku. Mimochodom hra s pneumatikami je ich najväčšia zábava dlho do noci. Niekedy sa ani nezastavia a hrajú sa až do rána. Vtedy toho veľa nenaspím, pretože naši psi ich výdatne povzbudzujú svojim štekotom.

Chlapca si pohadzoval z miesta na miesto, ale nejaké vážne zranenia mu nespôsobil. Podľa odevu, ktorý na ňom plápolal som usudzoval, že to bude na desiatky stehov. Našťastie okrem šoku, niekoľkých podliatin a zničenej teplákovej súpravy, z toho vyviazol veľmi dobre. Po skontrolovaní zdravotného stavu som ho zaviezol k rodičom. Nechápal som, že vôbec nevedeli, kde sa ich dieťa celé popoludnie nachádza.

Nechcel som opísať tento príbeh, aby som nejakým spôsobom poukázal na svoju odvahu. Kto ma pozná vie, že jej mám dostatok. Chcel som poukázať na skutočnosť, že rodičovskou ľahostajnosťou mohol vyhasnúť detský život. Viem si živo predstaviť, aká mediálna kampaň by sa strhla proti majiteľovi toho psa a bojovým psom samotným. Pritom ten pes nerobil nič iné len to, na čo bol cvičený. Strážil majetok svojho pána.

V poslednej dobe sa najmä v západnej Európe robia rôzne opatrenia na obmedzenie chovu, alebo dokonca zákaz týchto plemien vôbec. Žiaľ úradníci, ktorí pracujú v legislatíve, svojim rozhodnutím odsúdili na smrť, alebo doživotný trest odňatia slobody v útulkoch stovky, ak nie tisíce týchto zvierat. Márne sa majitelia snažia obhájiť svoj postoj k týmto i keď na pohľad drsným, no nežným, nemým spoločníkom. V čase, keď o všetkom rozhodujú média a najmä peniaze, niet šance na iný názor. Pritom by stačilo každého majiteľa takéhoto psa preveriť, či je spôsobilý na jeho chov. Osobne poznám niekoľko psov, ktorí svojim výzorom vzbudzujú rešpekt, ale sú tak vychovaní, že by neublížili ani muche. Naproti tomu na pohľad pekní, milí krpci sú neurotickí a spôsobujú svojim správaním nemálo problémov, či už svojmu majiteľovi, alebo širokému okoliu obyvateľov sídlisk.

Nedávno som sa dostal k štatistike o napadnutí človeka psom. Ten nepomer medzi veľkými psami a tými malými ma prekvapil. Takmer 80% napadnutí spôsobili jazvečíci, pudli, kokršpanieli a ja neviem ešte aké malé plemená. Môžete namietať, že malý pes nespôsobí tak veľké zranenia. Áno, v tomto s vami súhlasím. Ale zlikvidovať, alebo zdecimovať niekoľko plemien psov, ktorých korene siahajú až do dávnoveku, sa mi zdá nespravodlivé. Ja osobne by som potrestal výnimočnými trestami práve tých nezodpovedných majiteľov. Som presvedčený, že existuje veľa spôsobov, ako zabezpečiť ochranu obyvateľstva bez tak radikálnych riešení.

Záleží len na nás a našej ochote byť tolerantnými voči životu a hlavne žiť jeden pre druhého. Nezáleží na tom, v akej podobe sme sa narodili na tomto svete. Všetko má svoje dôvody a svoje súvislosti.

Počas mojej činnosti som dostal nemálo ohlasov na môj názor ohľadne problematiky chovu bojových psov. Tie kritické nebudem vôbec brať do úvahy i keď rešpektujem názor ich odosielateľov. Taktiež vás s nimi nebudem oboznamovať. Takých názorov si nájdete desiatky v ktorýchkoľvek novinách a časopisoch. Keďže som sa rozhodol nejakým spôsobom obhajovať tieto plemená, budem sa venovať len pozitívnym ohlasom.

Ako som už spomenul, sám osobne som vychoval, alebo napravil niekoľko týchto psov. Ziko bol špecifický prípad a mňa dodnes mrzí, že som sa dal nahovoriť pôvodným majiteľom a zobudil som v ňom jeho agresivitu. Mojim trestom je, že musím neustále kontrolovať všetky bezpečnostné opatrenia, aby nedošlo k tragédii.

Po týchto skúsenostiach som sa rozhodol, že už nikdy nepomôžem nikomu podporovať takého psa k agresivite. Zatiaľ sa mi to darí i keď musím priznať, že niektoré ponuky za výcvik a dosiahnutie agresívneho správania sa psa boli naozaj lukratívne. Mal som veľké nutkanie vychovávať reprezentanta tohto plemena od šteňaťa. Príležitosť prišla úplnou náhodou, keď sa práve Zikovi a Essy narodili šteňatá.

Zadar

Narodenie a starostlivosť o odchov týchto šteniat som opísal v jednej z vianočných poviedok. Psa, ktorého som si z toho vrhu ponechal som pomenoval Zadar. Meno nebolo náhodné, pretože ten psík sa naozaj zadaril. Nechcel som ho nikomu zveriť do opatery, pretože bol typickým predstaviteľom tohto plemena. Už od svojho útleho veku bol nesmierne dominantný a pri kŕmení sme ho museli od ostatných šteniat izolovať. Keby sa narodil taký pes majiteľovi zápasníckych psov, bol by určite jeho favoritom. Zadar bol veľmi ťažko zvládnuteľný a žil doslova bez rešpektu. Prvé mesiace jeho života som ho nechával voľne behať po areáli s ostatnými psami a v kútiku duše dúfal, že ho niektorý naučí slušnému správaniu. Bol veľmi hravý, ale na druhej strane spôsoboval ostatným psom bolesť. Jeho hra nikdy neskončila dobre. Jediný pes, ktorý si s ním vedel dať rady bol napodiv malý Batman. Batman svojim vzrastom jazvečíka ma levie srdce bojovníka. Bolo to spôsobené i tým, že je to môj osobný pes. Či sa to niekomu páči, alebo nie, psy jednoducho získavajú povahu svojich pánov. Vždy som však dbal o to, aby sa Zadar nezaplietol do ozajstnej bitky. Po takej skúsenosti je len krôčik k tomu, aby v budúcnosti preventívne likvidoval všetkých okolo seba.

Pri výcviku takéhoto psa je nesmierne dôležité vštepovať mu od útleho veku, čo môže a čo nemôže robiť. Neuposlúchnutie zákazu je treba nekompromisne potrestať. Samozrejme nie palicou, alebo kopancami, ako som bol neraz svedkom pri sledovaní výcviku "uznávaných" kynológov. Mimochodom výchova psa k uposlúchnutiu zákazu je dôležitá pri všetkých plemenách psov. Čím skôr sa s tým začne, tým menej problémov vám bude váš miláčik spôsobovať v budúcnosti. Veľa psíkov sa práve preto ocitá v útulkoch. Dôvodom tohto rozhodnutia je nezvládnutie psa v dospelosti.

Samotný výcvik bol bez problémov, takže k tomu sa nebudem vyjadrovať. Najväčšie ťažkosti nastali, keď sa Zadar dostal do pubertálneho veku. Začal presadzovať svoju silu a niekedy hrozilo, že nezostane iba pri hre. Uvedomil som si, že ho naďalej nemôžem chovať v spoločnosti ostatných psov. Bol som rozhodnutý, že ho umiestnim do dobrej rodiny a budem pokračovať vo výchove. Žiaľ, vždy oňho prejavili záujem, len pochybné indivídua. Ponúkali mi zaň rozprávkové peniaze. Našťastie i keď sme mali nemalé finančné problémy, nikdy som nepodľahol lákavej ponuke.

Približne v jednom roku jeho života nás navštívil milý manželský pár. Pri komunikácii s ľuďmi dávam vždy na svoju intuíciu a ani teraz som sa nemýlil. Zadara som im doslova daroval a dodnes neľutujem. Mrzí ma len to, že sa odsťahovali zo Slovenska a ja sa s ním už pravdepodobne nestretnem. Na druhej strane s jeho rodinou som v kontakte, takže sa vždy dozvedám len samé dobré správy. Pre vašu zaujímavosť vám so súhlasom majiteľov dám k nahliadnutiu časť korešpondencie a ich ohlas na bojového psa z mojej školy. Meno Zadar sa im nepáčilo, tak ho premenovali na Brita.

Neviem, či vás dostatočne presvedčil tento list a priznám sa ani nechcem meniť váš názor. Určite sú medzi vami i takí, ktorí s týmito psami naozaj zažili nepríjemnú skúsenosť. Chcel som len osloviť najmä tých krikľúňov a kritikov, ktorí vôbec nevedia o čom píšu, alebo rozprávajú. Žiaľ, ich názor verejnosť vníma ako ten najsprávnejší.

Mám potrebu vyriecť jednu výzvu pre ľudstvo: Ľudia spamätajte sa, pretože perom a rôznymi informačnými médiami sa dá naozaj s vami manipulovať.

V predchádzajúcich dvoch častiach som sa venoval najmä bojovým psom, ktorí boli k nám privezení zo západu, respektíve na ich šľachtenie mala vplyv západná kultúra. V poslednej dobe sa k nám dostávajú psy z východu, lepšie povedané zo strednej Ázie. Tieto bojové psy nie sú o nič menej zaujímavé a pri nesprávnom zaobchádzaní i nebezpečnejšie, ako psy západné.

Reč bude o línii psov, tzv. alabajoch. V porovnaní s európskymi psami je to úplne iné plemeno a ja si dnes dovolím na základe svojich skúsenosti tvrdiť, že by som ho po stránke povahových vlastností medzi psov ani nezaraďoval. Ak je to naozaj pes, tak je to šľachtic medzi psami. Ak by mal niekto záujem dozvedieť sa viac o tomto plemene, existuje už dostatok odbornej literatúry a rôznych článkov od chovateľov, ktorí sa venujú len tomuto plemenu. Preto by som sa nerád venoval tejto téme, aby náhodou nedošlo k duplicite názorov. Ja vám chcem opísať tieto tvory z úplne inej strany pohľadu, ktorý som získal zbieraním skúseností pri pozorovaní správania sa týchto zvierat. Dopredu upozorňujem, že ešte stále nemám dostatok skúseností a bude veľmi dlho trvať, kým nadobudnem ten pocit, že už viem toho o tomto plemene dosť.

Prvýkrát som sa stretol s predstaviteľom tohto plemena kedysi v minulosti, približne 18 rokov dozadu. Pri pohľade naň ma nesmierne oslovil a ja som pociťoval túžbu takého psa vlastniť. Nanešťastie majiteľ tohto psa tragicky zahynul a ja som na dlhé roky stratil kontakt s týmto plemenom. Po nežnej revolúcii, alebo si to nazvite ako chcete, som niekoľko krát navštívil Rusko. Pri jednej príležitosti, keď som potreboval kúpiť niekoľko koní, sa mi opäť podarilo uvidieť toto majestátne zviera priamo v jeho domovine. Bol to úchvatný zážitok vidieť alabaja pri svojej každodennej práci. Vo svojej pôvodnej vlasti je nenahraditeľným spoločníkom a ochrancom svojho pána, jeho rodiny a celého majetku. S určitosťou môžem tvrdiť, že silnejší a povahovo vyrovnanejší pes ani neexistuje. Bolo to priam neskutočné, čo ten pes musel v priebehu dňa dokazovať a pritom som ho počul i v noci výstražne poštekávať. Netuším, kedy odpočíval.

Od toho dňa a po týchto skúsenostiach sa pozerám na toto plemeno ešte s väčšou úctou. Mal som možnosť jedno šteňa priviesť k sebe domov, ale môj život bol v tom období veľmi hektický. Uvedomoval som si, že by som naň nemal dostatok času. V tom období bolo týchto psov na Slovensku veľmi málo. Nanešťastie, keďže peniaze vládnu svetom i toto plemeno sa v poslednom čase na Slovensku rozmohlo. Môže si ho dovoliť takmer každý, pretože som videl v inzeráte ponuku aj za smiešnych 500Sk. Poznám i serióznych chovateľov, ktorí zvažujú, komu by takého psa predali, ale sú i takí, čo ich chovajú vyslovene pre peniaze. Najväčší problém je v tom, že neskúsení chovatelia vidia v tomto plemene obyčajného psa. Túto chybu neraz oľutovali, ale väčšinou neskoro.

Keďže naše zariadenie je z väčšej časti financované najmä z výcviku a nápravy povahových vlastností psov i mne sa dostali časom do rúk príslušníci tohto plemena. S určitosťou môžem povedať, že žiaden pes nevie pretlmočiť svoj strastiplný príbeh a dôvody prečo sa mi dostal do rúk lepšie, ako alabaj. Ja osobne som ich cvičil, ak sa to vôbec dá tak nazvať päť, z toho iba dvaja boli skutoční reprezentanti svojho rodu. Alabaj potrebuje pre svoj plnohodnotný život a prácu majiteľa, ktorý má vo svojich génoch zakódovanú prirodzenú autoritu, nie je zakomplexovaný a prejavuje úctu voči svojmu psovi. Žiaľ, ako som už spomenul iba dvoch z piatich postretlo toto šťastie. V takom prípade nie je potrebné tohto psa ani cvičiť. Chcel by som vám opísať životné príbehy týchto dvoch alabajov. Každý z nich mal však iný osud.

Andy

Prišiel ku mne po veľmi zlých skúsenostiach, keď ho majitelia z rodinných dôvodov museli umiestniť u svojich známych na chalupe. Do toho času žil v rozprávkovom svete plnom úcty, lásky a vľúdneho slova. Po príchode na nové pôsobisko bol po niekoľkých dňoch zavretý do koterca, kde nesmierne trpel. Vraj sa ho tí ľudia báli. Podotýkam, že Andy v tom čase nemal ani rok. Tu sa musím pristaviť a vyriecť jednu veľkú myšlienku." Tam, kde je úcta, nemôže byť strach". U tohto plemena je to holá skutočnosť. Po návšteve majiteľov u svojich známych, nemienili daný stav trpieť a oslovili mňa. Andyho som prevzal vo veľmi zlom psychickom stave a trvalo týždne, kým mi začal dôverovať. Po tomto zlome bol mojim najoddanejším spoločníkom a jeho výcvik bol pre mňa doslova relaxom. Vôbec som nechápal, ako môže tak rýchlo reagovať na moje povely. Sledoval som ho aj pri strážení. V prvé dni, keď som ho nechal voľne behať po areáli som spozoroval, že neustále mení miesto a je nespokojný. Nevedel som si to vysvetliť. Až napokon som pochopil. Po určitom čase zostával ležať len na jednom. Keď som tam raz za nim prišiel, tak som zistil, že je to najideálnejšie miesto na to, aby mal výhľad na celý pozemok. Svojim pohľadom ho neustále sledoval a nikdy mu neunikol žiaden podozrivý pohyb. Veľa toho nenaštekal, ale keď bolo treba, tak vedel poriadne zaútočiť. Už som si ho chcel aj ponechať, no došlo medzi mnou a majiteľmi k určitému nedorozumeniu, pretože som sa nevyjadril dostatočne presvedčivo, že ho chcem. Našli mu nový domov a podľa všetkého je naozaj šťastný.

Roxor

Druhý a veľmi dobrý pes bol Roxor. K tomu som musel denne dochádzať do neďalekého kúpeľného mesta, takže som mal možnosť vidieť v akom prostredí bol vychovávaný. Keď som s nim začal pracovať, mal vek odrasteného pubertiaka. Bol si však vedomý svojej sily. Bol nesmierne učenlivý, ale jeho dôveru som si nikdy nezískal. Jednoducho ma chápal, ako nutné zlo a všetko, čo som od neho vyžadoval i splnil. Bol nesmierne hrdý a nikdy sa mi nepodlizoval. Nebudete mi asi veriť, ale nepodarilo sa mi ho pohladiť tak, aby som nepociťoval zimomriavky po chrbte z prípadného napadnutia. Stále bol v strehu a poslúchal len na základe ústnych pochvál. V prítomnosti svojich majiteľov bol doslova agresívny a len jeho mladosť mu bránila v tom, aby ma napadol. Ešte nikdy som sa nestretol s tak hrdým a dôstojným psom. Nikdy sa mi ho nepodarilo primäť k hre a ani sa s ním pomazliť. Bol si vedomý toho, že ho rodina neopustila, takže nepociťoval potrebu nájsť si nového pána.

Taktiež mu od rodiny nechýbala láska a úcta. Jeho rodina žila v harmonickom prostredí. Bol som jeden z mála ľudí, ktorý mal možnosť vďaka Roxorovi vidieť, ako žijú vo všedné dni i počas Vianočných sviatkov. Tieto psy, keď žijú v rodinnom kruhu, musia mať v hlave jasno kto je v dome pánom a taktiež musia poznať svoj stupienok v hierarchii. To pripadá do úvahy, keď je v rodine ešte iný pes, alebo iné zviera, napr. mačka, alebo kôň. V opačnom prípade je samozrejme, že musí byť na samom konci. Pokiaľ je rodina rozhádaná a mení každú chvíľu pravidlá spolužitia, u aziatov dochádza k zmätku a nastanú komplikácie.

Tieto psy vo svojej domovine boli neustále zamestnané. V prípade, že im neumožníte dostatočný pohyb a prácu, nikdy sa naplno neprejavia.

Aziat je pes - osobnosť, s ktorým musíte jednať ako s rovnocenným partnerom. Neznáša pokoru a každý neuvážený agresívny krok z vašej strany chápe ako urážku. V takom prípade je len otázkou času, kedy vám to vráti aj s úrokmi. Preto s ním zaobchádzajte múdro a najmä s úctou. Len vtedy sa vám odvďačí neskonalou vernosťou a oddanosťou až za hrob.

diskusia k príbehu